rience

Je to ako kúzlo. Nejako sa odkiaľsi vyvolá a potom sa šíri a naberá na sile a zanecháva chcený účinok. Opovrhnutie. Pracuje v mysliach a dušiach ľudí sprvu nenápadne. Prikráda sa pomaly, opatrne, zaplanie ako malý plamienok. Postupne ruší putá, trhá väzby. Je zákernejšie ako nepriateľský boj. Človek ak vyzve svojho protivníka na súboj, sú tí dvaja čímsi spútaní, prejavujú si určitú pozornosť. Aj nenávisť je emócia, negatívna, ale so silným nábojom a tento náboj môže zmeniť pól. Ale opovrhnutie je chladné, neemotívne, ignorácia. Je to začiatok zabudnutia. Ako biely plameň, ktorý postupne narastá, preskakuje z mysle na myseľ. V čase opovrhnutia je všetko iné. Človek človeku nie je blízky, nie je mu ani nepriateľom, aj nepriateľ nás niečo učí, môže nás vyvíjať. Ale v čase opovrhnutia vládne nezáujem, ktorý všetko ničí lebo zahmlieva cestu a cieľ. Panuje chaos a deštrukcia. Človek funguje v inom móde. Aký je to pocit? Popíšem: Nezaujímaš ma, si pre mňa nikto, tvoja práca, dielo je pre mňa neprínosné, nechcem sa tebou zaoberať, urobím všetko pre to, aby som mal od teba pokoj. - Asi takýto je to pocit. Toto je ukážka opovrhnutia medzi dvoma ľuďmi. Predstavte si ale skupinu ľudí, kde sa takýto postoj začne šíriť. Skupina ľudí, ktorá by mala mať spoločný cieľ, niečo spolu vybudovať, vytvoriť, pomáhať si navzájom. Kam až to môže dôjsť? Môže sa to stať v rodine, práci, škole, ... Niečo končí, niečo začína... Podľa tohto hesla je niekedy takéto obdobie potrebné, až očisťujúce. Ako keď sa pravidelne strihá strom, aby vypustil nové konáre, tak niekedy aj medzi ľuďmi potrebuje nastať nejaké prečistenie, už či kolektívu, či pocitov, duší. Potom môžu nastať dve základné scenáre: strom bol orezaný zle a zahynul, alebo vypustil na jar nové konáre a bude kvitnúť. Čo je spúšťačom opovrhnutia? Mám dojem, že je to tlak, dlhodobo vyhrotená situácia. V jednom okamihu potom exploduje a v ďalšom nastane chladný pokoj, opovrhnutie. Po ňom vlastne nikdy nevieme, čo nastane z tých dvoch spomínaných scenárov. Zrejmé je to, že zostane stopa, vždy zostáva. Je možné sa vrátiť k človeku, ktorým som opovrhol? Je možné sa vrátiť k človeku, ktorý mnou opovrhol? Je to ťažké, možno to poznáte. Niekedy ale tú explóziu a chlad opovrhnutia prežijú kúsky predchádzajúcich pocitov, akoby nejaké malé životaschopné baktérie. Tie potom vytvoria novú kultúru. Niečo vždy aj v spáre najväčšieho ohňa musí prežiť. Nemôže vyhorieť úplne všetko a nezostať nič. To je nádej na nové začiatky. Niečo končí, niečo začína. Je to cyklus, ktorého sme súčasťou.